Antická tragédia v neónovo rúžovej
Ako by mohli dnešní mladí ľudia inscenovať antiku? Študenti z nemeckej Hanover University of Music, Drama and Media sa na to pozreli svojsky – ich inscenácia Dionysus City ukazuje, že antické mýty sa v mnohom podobajú televíznym telenovelám. Nechýbajú vášne, pomsta, milenci, veštice, rodinné intrigy a áno, aj incesty (hoci tie v klasických telenovelách bežne nevidíme).
Inscenácia sa začína symbolickou scénou: ženy upratujú trosky Tróje, mesta zničeného po vojne. Hekuba, tradične známa ako matka, ktorá postupne prichádza o svoje deti, sa tu prezentuje najmä ako žena, ktorá prišla o domov. Muži vedú vojny, no ich dôsledky ostávajú na pleciach žien. Samota, rozvrátené rodiny, trosky, ktoré treba upratať. Hekuba je najprv stvárňovaná tromi herečkami a jedným hercom, no postupne sa jej postava zlieva do jednej, ktorú charakterizuje trpiteľský, no zároveň nahnevaný pohľad. Okolo nej sa pohybuje jej dcéra Kassandra, veštkyňa, ktorá nielen vidí budúcnosť, ale ju aj svojím výzorom s fialovými vlasmi ohlasuje. Kým Hekuba pozerá do diaľky trápiac sa prítomnosťou, Kassandra už vidí, ako Tróju raz opäť niekto vykope. Práve Kassandra, ktorá sa v mýtoch stáva vojnovou korisťou Agamemnóna, prepája inscenáciu s Oresteiou. Ale tak... inak.
Osud Atreovcov sledujeme v dvoch divokých epizódach, ktoré sa svojím štýlom a iróniou ponášajú na televíznu soap operu. Scénografia je jednoduchšia než explicitné javiskové výjavy – kovová konštrukcia, dva polohovateľné zelené gauče a závesy, ktoré sa dajú pripínať. Ako v každej slušnej antike, aj tu sa vraždy (a v tomto prípade aj erotické scény) odohrávajú za scénou, konkrétne za plátnom, kde vaňa symbolizuje kúpele, v ktorých dochádza k vražde Agamemnóna. Tieto momenty však diváci predsa len môžu vidieť vďaka šikovnému využitiu princípu live camera, čo inscenácii dodáva televízny rozmer.
Herecký prejav je miestami až zámerne prehnaný, čím sa ešte viac približuje k estetike telenovely. Farebné vlasy, extravagantné outfity, vedomé zdivadelnenie situácií, napríklad vyslovenie repliky druhej postavy alebo hľadanie mikrofónu, to všetko inscenáciu posúva do roviny ironickej hry s divákom. Zelenovlasá Klytaimnéstra tu nie je len pomstychtivou ženou, ale doslova šelmou, ktorá si užíva svoju novú moc. Jej nový kráľ sa pritom javí ako muž, ktorý sa len tvári, že je skutočne mužom. Trenky s logom Supermana mu na dôstojnosti nepridávajú, rovnako ako jeho vlastné skandovanie, ktorým sa snaží potvrdiť svoju autoritu.
Antickí hrdinovia sú v tejto inscenácii pokrivenými ľudskými charaktermi, ktorí by výborne zapadli do dnešného sveta, sveta čiernobielych momentov s klavírnou hudbou a áno, sveta, kde by sledovali aj porno. Svoje vlastné.
Otázka je – prečo? Dionysus City neponúka hlbokú filozofickú reflexiu o dnešnej dobe, a tak sa natíska otázka: Je klasika už vyčerpaná? Nemá nám viac čo povedať? Alebo naopak, práve jej neustále reinterpretácie padajú do klišé, keď cez postavu Hekuby opakovane poukazujeme na devastujúce dôsledky vojny?
Čo je však isté, je to, že herci z Hannoveru dokážu hrať civilne aj v niečom takom, ako je antická telenovela. A vedia rozosmiať celé hľadisko, aj keď inscenácia bola humorom miestami možno až presýtená. Preto sa môžeme pýtať „prečo“, ale nemôžeme študentom ani nič vyčítať.
