Dcéra, ktorá miluje otca?
Elektrin komplex je pomenovaný podľa gréckej hrdinky, ktorá bola podľa mytológie silne naviazaná na svojho otca. Nedokázala sa od neho odlúčiť ani po jeho smrti. Tento pojem označuje latentný, neraz aj podvedomý vzťah dcéry k otcovi. Túžbu po priazni alebo nahradenie svojej matky v jeho živote.
Elektrin komplex nachádzam aj v inscenácii Bernarda Alba (Romana Horáková) v Divadle na Orlí. Lorcova dráma tradične vystupuje ako kritika spoločnosti a jej konvencií, no v tejto inscenácii, akoby bola táto rovina neraz v úzadí. Otázka: „Čo si o tom pomyslia ostatní?“ síce zaznie niekoľkokrát, no netvorí jadro tejto inscenácie. Motív spoločnosti je tu prítomný najmä na začiatku, keď Bernarda svoje dcéry zatvorí v dome a nariadi im smútok po smrti manžela. Tak to predsa káže zvyk a tradícia. Spoločenský motív tu je veľmi citeľný a objavuje sa v klebetách, ktoré Poncia (Lesana Krausková), rozpráva a donáša. Ale najmä na konci inscenácie, kedy po smrti svojej dcéry Adely (Klára Ondrůšková) Bernarda trvá na tom, aby jej dcéra „zostala čistá“ a aby jej smrť bola takto prezentovaná aj pred spoločnosťou. Nechce si pripustiť pravdu a fakt, že to tak nie je. Oveľa výraznejšie témy sú napríklad potreba slobody, túžba po láske či vzťahy medzi dcérami a matkou.
Zaujímavý je aj spôsobom, s akým inscenácia pracuje s postavou muža (Tomáš Pavlica). Ten najskôr predstavuje otca a neskôr snúbenca Angustias (Markéta Bílková). Jeho záujem (minimálne v niektorých aspektoch) prejavuje však oveľa viac voči jej sestre Adele. Práve Adela je postava, ktorá bola najviac naviazaná na svojho otca. Akoby si po jeho smrti svoje city prenášala na iného muža. Neprekáža jej ani fakt, že je to snúbenec jej sestry. Pre ňu je podstatné, že ho miluje. Či je táto láska opätovaná, alebo nie sa nedozvieme. A práve v tejto perspektíve tu možno môžeme vidieť Elektrin komplex a síce túžbu po otcovi, no prenesenú na inú postavu.
Výpovedným je aj označenie „muž“. Akoby muž bol viac symbolom ako osobou. To podporuje interpretáciu, že skutočná podstata spočíva viac v ženách ako mužoch. Napriek tomu sa im neraz musia ženy prispôsobovať.
Čo sa týka hereckých výkonov, najvýraznejšie zaujala Lesana Krausková v postave slúžky Poncie a Klára Ondrušková ako Adela. Naopak, problematická bola postava muža. Jeho prítomnosť na javisku nie vždy zapadala do celkovej koncepcie inscenácie. Možno by bolo účinnejšie ponechať ho iba ako tieň, čo by zároveň podčiarklo jeho určitú symboliku.
Scénografické riešenie bolo síce jednoduché, no o to efektívnejšie. Každá z dcér mala svoju vlastnú krabicu, ktorá predstavovala ich jediný osobný priestor, kde mohli byť sami sebou. Akoby to bola ich izba, kde si môžu skryť svoje tajomstvá. Až do momentu, kedy im Poncia na príkaz Bernardy skontroluje ich obsah. Súkromie prestáva existovať. Krabice sú zrazu symbolom stiesnenosti a uzavretosti viac ako súkromia. Zároveň však slúžia ako praktický prvok scénografie, ktorý umožňoval neraz pohyb, organizáciu priestoru a jeho členenie.
Dôležitým vizuálnym prvkom bolo aj plátno, ktoré v niektorých momentoch predelilo javisko a vytvorilo tak akúsi hranicu dvoch svetov. To čo sa deje pred ním a za ním. Jeho prítomnosť vytvárala akúsi intímnejšiu atmosféru, v ktorej sa príbeh žien odohrával.
Inscenácia Bernarda Alba predstavuje náhľad do ženského sveta, v ktorom sú síce pravidlá dané, no nie každý ich chce nasledovať. Hovorí o ženách o ich mlčaní a vzdore s takou naliehavosťou, že človek nad tým, čo práve na javisku videl, musí rozmýšľať aj po odchode z divadla.
