It's their first time living a life, too.
Bertolt Brecht, Florian Zeller, Július Bárč-Ivan, Karel Čapek, Maxim Gorkij – všetkých ich spája tematicky, aj v názve, jedno slovo. Matka. Ich obetavosť (až obeta), materinská láska, straty. Všetky tieto hry však zobrazujú svet z pohľadu matky. 20 DEN Národnej akadémie dramatického umenia Aleksandra Zelwerowicza vo Varšave (pobočka v Białystoku) však rozpráva o osobe, bez ktorej by matka tento titul nemala – o dcére. Bábkoherečka Julia Fidelus si hru napísala, zrežírovala a zároveň aj odohrala ako monodrámu.
Na javisku nestojí celkom sama, animuje bábku pozostávajúcu zo siloniek a hlavy, ktorá reprezentuje jej matku. A práve silonky rámujú inscenáciu – začína sa aj končí s nimi. Na začiatku o nich herečka rozpráva ako o vzore dokonalo upravenej matky. Nestávajú sa len dominantným prvkom scénografie a bábky, ale aj dôležitým detailom. Keď nám niekto zomrie, obávame sa, že zabudneme jeho hlas, vôňu… ale v skutočnosti si pamätáme tie najmenšie detaily. Matka vravievala, že očko na silonkách treba zalakovať bezfarebným lakom na nechty, aby sa ďalej nepáralo. Kázala dcére nosiť iba jeden druh siloniek, aby jej nohy vyzerali lichotivo. Možno práve ten pocit slobody, nie však nutne pozitívnej, ktorý dcéra po matkinej smrti zažíva, je príležitosťou obliecť si iné silonky, než tie, ktoré matka kázala. A možno aj konečne vyzerať elegantne, upravene a vysoko – ako ona.
Nie je po matkinej smrti sebecké cítiť sa slobodne? Alebo ju nahradiť, začať kopírovať jej správanie? Matka pila, tak po jej smrti začať piť tiež. Matka fajčila, fajčiť tiež. Ako funguje päť krokov smútenia, keď matka pila a zavolala len vtedy, keď niečo potrebovala? Prichádza prijatie rýchlejšie, keď matkine kroky na schodoch zrazu znejú inak, lebo jeden sa z rytmu vytratil a bolo ju treba podopierať, dvíhať zo zeme? Ísť na pohreb elegantne oblečená a na matkinom hrobe povedať: „Ľúbim ťa, suka,“ je jedna vec. Ale stratiť titul dcéra je vec najťažšia. Ťažšia ako vysloviť to „ľúbim ťa“.
Role sa menia. Najprv si myslíme, že plače dieťa, že cyklus pokračuje, dcéra naberá titul matky, keď už o titul dcéry prišla. No je to matka, kto plače. Rodičom nič nedlžíme – to je pravidlo, za ktorým by si každý mal stáť. Ale raz sa role vymenia a staráme sa o nich my. Herečka výborne interpretuje detský plač, ktorý však, ako neskôr zistíme, vydáva práve bábka matky. Prichádza rakovina, ľútosť, ranné telefonáty z vysokej školy, pretože keby dcéra zavolala skôr, matka by mohla byť opitá.
Prečo teda to „ľúbim ťa“? Matka bola kritická, odmietavá voči dcére, ale nebola šialená. Herečka všetky tieto silné témy, a že ich je počas 45 minút nespočet, vykresľuje s odľahčením. V inscenácii je mnoho vtipných momentov. Matku miluje, vidíme krásne chvíle plné spevu, oddychu vo vírivke… no zároveň nám ukazuje, že aj matky sú len ľudia. Aj ony žijú život prvýkrát. Každý v publiku v tejto postave nájde kúsok svojej matky. Pretože žiadna nie je dokonalá – občas rozkážu, občas skritizujú, no učia nás na vlastných chybách. Občas povedia „nie“, ale sú to aj tie, ktoré zavolajú prvé.
Nejde o vytváranie sentimentu, melanchólie či úzkosti z budúcej straty. Skôr ide o úprimnú výpoveď s nadhľadom, inšpirovanú románom Bezmatek od Miry Marcinów, o tomto špecifickom type smútku. V jednom momente herečka pristúpi k mikrofónu a z papiera číta príhovor k matkinej smrti. Pôsobí civilne. Jej herectvo je neuveriteľne uveriteľné. Slzy sa tisnú do očí, nielen jej. Inscenácia nás na túto stratu nepripraví, ale dotkne sa nás. Pretože je to niečo, čomu sa nevyhne nikto. Ale ľudia, ktorých ľúbime, neumierajú. Lebo ľúbiť znamená povedať niekomu: nezomrieš.
Z pohľadu autorky možno stráca titul dcéra, no nestráca pupok, ktorým bola s matkou spojená. Rovnako ako matka bola poznačená jazvou po cisárskom reze. Kúsok matky v nej stále žije – v radách, ktorých sa bude držať, v zlozvykoch, ktoré prebrala, v bolesti, ktorú cíti aj po prijatí.
Herečka a zároveň režisérka je neuveriteľne talentovanou študentkou. Na javisku dokáže sama spustiť tok emócií len svojím civilným prejavom. Výborne strieda hlasové polohy matky a dcéry, vedie bábku, využíva veľkosť javiska, udržiava pozornosť divákov. V scénografii má oporu len vo vani a silonkách. Práve vaňa slúži ako hrob, úkryt, vírivka. Herečka pracuje s jej akustikou, klepkaním na ňu vytvára zvuk opätkov na schodoch. Skrýva sa pod ňou, kričí z jej vnútra, ale my to netušíme. Moment prekvapenia nastáva, keď nevychádza z diaľky, z ktorej sa hlas ozýval, ale práve spod vane, z klaustrofobického priestoru, odkiaľ volá na matku. Tá však už nikdy nepríde a práve to je to najskľučujúcejšie.
Inscenácia vás na stratu matky nepripraví, ani to nechce. Nedáva návod, ako sa s ňou vyrovnať. Pripomenie vám len, že každá matka je iná, no zároveň majú všetky niečo spoločné. Sú aj našimi priateľkami, učiteľkami… Sú našou sučasťou a my zas ich.
