Kabaretný večer bez hraníc
Na slovenských javiskách dostávajú študenti herectva len zriedka príležitosť experimentovať. Majú možnosť dotknúť sa kabaretného štýlu či autorskej tvorby, no reálne to využívajú len výnimočne. O to výraznejší je pre mňa kontrast s inscenáciou Psyacha Buda (Psia búda) študentov Národnej univerzity Ivana Franka vo Ľvove, ktorí na scéne predvádzajú až revoltu. Nepôsobia ako jednotlivci, ale ako dokonale prepojená skupina. Hovoriť o individuálnych výkonoch je takmer nemožné – napriek tomu, že každý dostáva priestor herecky sa prejaviť, energia tu funguje kolektívne. Ocitáme sa na kabaretnom večere v Psej búde, v priestore pripomínajúcom podzemný bar. Atmosféru dotvára tajomne pôsobiaci barman a znepokojená klaviristka, ktorí diváka sprevádzajú už od príchodu do sály.
Začína sa večer prednesu poézie zoskupenia Bu–ba–bu, ktoré v názve nesie tri kľúčové poetiky – burlesku, balagan a bufonádu. A práve s nimi herci narábajú naplno. Neboja sa improvizácie, interakcie s publikom ani priameho búrania štvrtej steny. Očný kontakt, nečakané oslovenia divákov či improvizované reakcie na ich prítomnosť sú pre nich samozrejmosťou. Kde je však hranica? Keď herec diváčke oblíže ruku? Keď herci stoja vo vašom osobnom priestore, klačia pred vami, dotýkajú sa vás? V Psej búde hranice neexistujú, vítaní sú všetci.
Každý prednáša text vlastným spôsobom. Niekedy sú herci zahľadení do publika, inokedy na seba navzájom, akoby si dokazovali, že každý je naozaj vypočutý. Herecký prejav sa občas mení na performanciu, kde gestá a pohyb dopĺňajú význam básne.
Herci majú tváre pomaľované nabielo, ich kabaretné kostýmy v štýle vintage bábik im tak dodávajú anonymitu, ale aj mrazivý vzhľad. Napriek maskám odkrývajú kus svojej duše. Máločo je tak emotívne nabité ako prednes poézie. Nehrali charaktery, napriek maskovaniu tváre pôsobili ako kolektív mladých v revolte, ktorí túžia po absolútnej slobode a na javisku ju aj získavajú.
Pracujú s biblickými motívmi, ako je zmena vody na víno, no zároveň sa nebránia kontrastom. Javisko zdobí svätý výjav, no na druhej strane visí farebný buddhistický plagát. Sú tu vítaní všetci.
Pohyb je dôležitou súčasťou inscenácie – herci využívajú všetky jeho roviny. Ich tanečné pohyby sú zvodné, typické pre burlesku, ale aj mechanické, pripomínajúce bábky. Používajú prvky, ktoré v našich končinách v divadle takmer nevidíme. Ovládajú viacero hudobných nástrojov, bicie, basu, harmoniku, a prirodzene sa v ich hraní striedajú. Nikto nie je len súčasťou kapely, každý má priestor na svoj výstup. Hudobný podmaz si herci tvoria sami.
Prijmite pozvanie do Psej búdy. Buďte slobodní. Buďte zraniteľní. Buďte hluční. Medzi javiskom a hľadiskom vznikne energia, ktorú sa nedá popísať. Každý si do istej miery nájde tému, problém, ktorý s ním rezonuje a bude sa cítiť, že v tom nie je sám.
