Na slovíčko pri pive…
Ľudia potrebujú rozprávať. Rozprávať sa medzi sebou, hovoriť o všetkom a o ničom zároveň, povedať si o svojich problémoch, radostiach, strachoch… Častokrát nám stačí ktokoľvek, kto je ochotný počúvať. Alebo aj nie. Stačí, že tam je. Alebo vezmeme pero a papier, ako to spravili členovia skupiny Bu-Ba-Bu, a napíšeme o rozvrátenosti sveta a života. Básne a umelecké texty literárno performatívneho hnutia Bu-Ba-Bu sa preto stali predlohou pre ukrajinskú inscenáciu Псяча буда (Psia búda). Mladí herci z Ľvovskej univerzity Ivana Franka sa zverili so svojou spoveďou o trpkosti reality, v ktorej žijeme.
Pre požadovanú atmosféru tejto komornej inscenácie perfektne poslúžil priestor brnenského Štúdia Marta. Bar vo foyeri už od príchodu na miesto konania predstavenia vyvolával kabaretný pocit a po vstupe do sály čakal na divákov ďalší bar. Neonovo červený nápis „BAR“, pult, kapela utiahnutá v kútiku javiska, sklenené fľašky všade. Scénografia skrátka každým prvkom hovorila, že sme práve vstúpili do zapadnutého podniku, ktorý bežne moc návštevníkov neprivíta. Tento pocit bol autenticky veľmi dobre podchytený klaviristkou, ktorá vytvárala inštrumentálny podklad, a barmanom opierajúcim sa o barový pult. Obaja sa na javisku nachádzali už pred príchodom prvých divákov. Následne sa v podniku objavili aj zvyšné postavy. Biele tváre v čiernobielych kostýmoch s rôznymi emóciami vpísanými v očiach. Títo ľudia v kabaretnom predstavení cez pásmo básní a skladieb prepierali kritické spoločenské témy, životné strasti a kontroverzné záležitosti. Nenaplnená láska, násilie, nespravodlivosť… Celý život je snaha o pochopenie, o nájdenie sa, o zapadnutie. A Psia búda je miestom pre všetkých. Zatúlancov, nešťastlivcov, vyvrheľov… Svätý obrázok na jednej strane javiska a budhistická tapiséria na druhej znázorňujú možnosť útočiska pre úplne každého. Zlomení a nahnevaní ľudia sa neboja nahlas prehovoriť a svoje najpálčivejšie názory zdieľajú s verejnosťou cez červený telefón.
Študenti v tejto inscenácii pozoruhodne pretavovali emócie do poetických textov ukrajinských autorov. O ich hereckých kvalitách vypovedá aj schopnosť vtipne reagovať na publikum a okolité rušivé podnety bez toho, aby upustili od stvárňovanej roviny a následné pokračovanie v prerušených veršoch. Najviac impozantným prvkom bola vokálna dispozícia hercov, ktorú predviedli vo viachlasných spevoch, a taktiež schopnosť hry na viacerých hudobných nástrojoch (klavír, husle, basa, bicie, harmonika).
Inscenácia nesledovala konkrétnu dejovú líniu. Stavala na sile výpovede a na vybudovaní drásavej emócie, ktorá sa aj napriek ťažkému uchopeniu zarývala až do špiku kosti. Keďže sa tvorcovia zamerali na problémy do určitej miery vlastné takmer každému človeku, výsledok v podobe súcitu bol pochopiteľný. V Psej búde sa každý mohol aspoň na chvíľu cítiť prijatý, pochopený a neodsudzovaný.
