Nádej, ahoj z druhej strany
Lásku môžeme nájsť aj na tých najodľahlejších koncoch sveta, kde len prítomnosť toho druhého rozsvecuje v jedincovi i naskrze manipuláciou nádej na možný, lepší koniec. A ruku na srdce, v momentoch najukrutnejšej bolesti je človek ochotný urobiť čokoľvek pre čo i len najdrobnejšiu úľavu, nieto pre niekoho druhého v hmle nespravedlnosti, s kým môže zdieľať svoju bolesť.
Tak, ako inscenácia Hello Out There! od Lotyšskej Akadémie kultúry začína pozdravom do tmy éteru, tak ním i končí. Diváci tvoria isté magnetické pole okolo páru dvoch vyvrheľov, ktorých nepochopenie či nepriazeň okolitého sveta spája v jedno telo i dušu v Taxaskej väznici, maximálne odvrátenej od Boha či dotyku s absolútnom. Alebo nie?
Performeri pracujú s prázdnym priestorom javiska, kde je dominantou zo stropu visiace lano, po celú dobu uviazané o ruku hlavného protagonistu, prenasledujúce ho na každom jednom kroku ako guľa na nohe, avšak v tej metafyzickej podobe, napojené na niečo tam hore, čo súdi naše činy. Ako diváci po celý čas kooperujeme s myšlienkou, že hlavná postava je uväznená, no kde sú mreže, ktoré ju oddeľujú od okolitého sveta? Nie je mu práve lano väzením, univerzálnym odkazom na hriech a vinu, akú si za každých okolností všetci za sebou ťaháme? Rovnaké pocity aké nás držia izolovane od spoločnosti v útrobách väznice nášho vnútra, kam prístup získavajú len tí vyvolení, väznia nás všetkých, mnohokrát i neopodstatnene. Keď Emily spočíva v Photo-finishových rukách, ich dotyk nie je plne intímnym, prítomnosť lana ich nikdy neopúšťa, oni si skôr na ňu zvykajú a kooperujú s ňou ako so samozrejmým pilierom ich vzťahu či bohapustej existencie. Kto je však na druhej strane povrazu zostáva nezodpovedané.
Začiatok je koncom tohto bludného kruhu samoty a túžby po pochopení či rukách, na ktorých sa dá plakať. Smrti údajného násilníka na záver krátkej inscenácie akoby predchádzal moment začiatku, kedy hlavného protagonistu nachádzame s neobjasnenou ranou na tvári ležiaceho pod lanom. Dokedy sa tento existenčný kruh bude skutočne opakovať a jestvuje z neho východisko? O čo bolestivejšie je bytie osamoteného človeka, keď čo i len na malý moment pocítil, aké je to niekomu a niekam patriť. Potom je praobyčajné ahoj (možno čisto imaginárne?) z druhej strany jediným, čo smutnému človeku zostáva.
