O mŕtvych len v dobrom...
Smrť. Pre niekoho citlivá téma, pre iného zase vykúpenie. Bola medzi nami prítomná vždy. Mení sa však pohľad na ňu. Dnes je v našich končinách možno jednou z najťažších vecí, s ktorou sa musí človek vyrovnať. Napriek tomu ju každý vníma inak. Niekto sa s ňou vyrovná ľahšie a niekto s ňou bojuje celý život.
Hovorí sa, že o mŕtvych by sa malo hovoriť len v dobrom. Čo však ak človek, ktorý nás opustil, nebol dobrým človekom? Práve naopak. Čo ak ubližoval, alebo robil zlé veci? Máme potom iba preto, že už nie je medzi nami automaticky zmeniť pohľad na neho? Máme zo zla urobiť dobro?
V inscenácii 20 den však téma smrti nie je jedinou. Julia Fidelus tu zobrazuje vzťah matky a dcéry. Vzťah, ktorý je veľmi krehký, ale má na povrchu naozaj hrubú kožu, je pre väčšinu z nás prvým vzťahom v živote. Matka nás formuje a ovplyvňuje. Čo sa však stane ak práve táto osoba zlyhá? Čo ak nie je milujúcou ženou, ktorá nás naučí milovať?
Celé sa to začne vaňou. Dospelá žena, dcéra, ktorá je vo vani. Alebo pod ňou? Napriek tomu, že už je dospelá, aj ona potrebuje mamu. Rozpráva nám, aká bola jej mama krásna, ako sa vkusne obliekala, ako vždy vedela, čo povedať. Ona to však nevie. Nie je ako ona. Asi ani nechce byť. Nie je fyzická krása predsa to na čom záleží. Tá je prchavá a netrvácna. Ľahko sa dá o ňu prísť. O kráse duše sa však bohužiaľ toľko nehovorí.
Neoddeliteľnou súčasťou inscenácie je bábka predstavujúca matku. Herečka (Julia Fidelus) s ňou vytvára nielen emotívne, ale aj vtipné momenty. Matka je však chorá, potrebuje stálu starostlivosť, pretože má rakovinu. Správa sa ako dieťa. Alebo sa ním opäť stala? Ťažká choroba často mení človeka. Podobne ako staroba, kedy sa zmýšľanie a mentalita začnú opäť približovať viac k deťom.
Ako inscenácia pokračuje, stále viac sa dostávame do dynamiky ich vzťahu. Mama urobila za svojho života chyby. Možno ich bolo priveľa. No kto ich nerobí? Nevyjadrovala dostatočne svoje city. Akoby to v jej generácii nebolo prirodzené. Dnešná generácia (ktorej súčasťou je aj dcéra) túži po vyjadrení citov. Chce počuť, že na nej záleží, chce cítiť istotu, že niekomu na nej záleží.
Herečka nás prevádza inscenáciou pomocou situácii, ktoré s matkou prežila. Zároveň je zaujímavé, že aj keď dialógy s mamou prostredníctvom bábky netvoria jeden ucelený príbeh, človek sa v ňom nestráca a veci nadväzujú na seba. Pôsobí to preto celé jednotne a ucelene. Pomocou situácii sa dozvieme aká matka je. A hoci nevidíme kompletný psychologický portrét, máme možnosť prostredníctvom jej dcéry nahliadnuť do života, ktorí viedli.
Zaujímavý posun nastal aj v kostýmoch. Spočiatku je dcéra neupravená, v tričku, silonkách s neupraveným copom vo vlasoch. Nebola ako jej mama. Rozdiel vidíme na konci, kedy sa pred očami divákov zmení na ženu, ktorú by pravdepodobne jej mama chcela vidieť. Lesklé lodičky, sako, rozpustené vlasy. Prenesie na pohrebe emotívny príhovor, ktorého „divákmi“ sme my, publikum. Navonok iná, no vnútri stále rovnaká zlomená dcéra, ktorá podľahla alkoholu či drogám. Nie preto, že zomrela jej matka, ale preto, že to bol komplikovaný vzťah. Spoločnosť síce očakáva smútok, ktorý však nie je taký „akoby mala“.
Inscenácia 20 den je inscenácia, ktorá je nabitá množstvom emócií. Od smiechu až po slzy. Je to intímna výpoveď dcéry, v ktorej sa mnohí nájdu. Možno len v jednej vete. No tie sú často silnejšie a výpovednejšie ako niekedy celý príbeh. A to je najväčšia sila tejto inscenácie.
