Odkud to víš?
Pravda. Existuje nespočetné množstvo jej variantov – každý vidíme veci z trochu iného uhla, takže aj pravdu máme všetci mierne odlišnú. Dá sa teda nájsť tá jedna „skutočná pravda“? Na túto otázku sa snaží odpovedať šesť postáv po tom, ako ich siedma postava (pravdepodobne zobrazujúca autora hry) metaforicky rozrazí tágom po javisku ako gule v hre biliard.
Inscenácia Zdeněk Adamec je adaptáciou rovnomenného diela súčasného rakúskeho držiteľa Nobelovej ceny za literatúru Petra Handkeho. Vo svojej hre sa oprel o skutočnú udalosť, ktorá sa odohrala v Prahe na Václavskom námestí dňa 6. marca 2003 – samoupálenie študenta Zdeňka Adamca. Po prvom úspešnom českom uvedení hry v Divadle Na zábradlí v réžii Dušana Davida Pařízka sa pre jej adaptáciu rozhodli študenti Katedry činoherného divadla DAMU a uviedli ju ako svoju druhú absolventskú inscenáciu.
V inscenácii sa stretávame s mnohými odkazmi, motívmi a témami, v ktorých sa pri najmenšej strate pozornosti dá veľmi jednoducho zamotať. To však dokonalo reprezentuje, ako ľahko sa dá stratiť v dnešnej dobe plnej množstva informácií šíriacich sa z každej strany a aké náročné je v nich nájsť pravdu, ktorej budeme veriť. O to viac, keď sa každý snaží presadiť si svoj pohľad, často protichodný s pohľadom iných. Na vykreslenie rôznorodosti využili tvorcovia šesť postáv, z ktorých každá má jasne definovaný charakter – od dieťaťa, cez fakty chrliacu mladú ženu až po barmana, ktorý si pri každej vhodnej príležitosti upije z jednej z fliaš, ktoré má vďaka povolaniu vždy poruke. Počas svojich monológov bližšie objasňujú svoje názory a postoje, ich výpovede sú pospájané hlavnou témou – pohľadom na čin Zdeňka Adamca. Jeden druhému však neveria, pravdu iných nepovažujú za pravdivú, neustále sa podpichujú otázkami ako „Odkud to víš?“ a požadujú podklady, ktoré by ich výpoveď faktograficky potvrdili.
Po hereckej stránke hodnotím inscenáciu veľmi pozitívne. Napriek trochu stereotypnému výberu postáv sa herci a herečky dokonale zžili so svojimi charaktermi a počas celého predstavenia ostávali v role, i keď možno práve na nich nebol namierený reflektor. Julie Stejskalová dôveryhodne stvárňuje úlohu človeka s detským zmýšľaním svojou neposednosťou, náhlymi zahĺbenými pohľadmi do diaľky a potrebou neustále opakovať slová a pohyby po ostatných. Výrazný kontrast vytvára Michaela Krylová, keď zo svojej postavy posadnutej faktami (od teploty vzduchu až po veľkosť vedra) prechádza k stvárneniu alkoholom opojeného suseda. Jej gestá odrazu pôsobia veľmi nedbanlivo a reč prechádza do nezrozumiteľného mumlania, ostro kontrastujúceho s jasným tónom, ktorým ešte chvíľu predtým oznamovala ostatným niektoré z pre ňu podstatných informácií.
Scénografia inscenácie je vystavaná ako bar (Heartbreak Café). V prednej časti javiska sa nachádza biliardový stôl využitý na „vhodenie“ postáv do deja, ďalej barový pult posiaty grafitmi, za ním police plné fliaš s tekutinami rôznych farieb a v neposlednom rade pódium s klavírom, ktorý sa počas predstavenia využíva na tvorbu živej hudby rovnako ako aj ukulele zavesené na stene za klavírom. V časoch zmätku, keď postavy váhajú, koho pravde majú veriť, je bar podsvietený zeleným neónovým svetlom a zo šera sa ozýva šepot v podobe spytujúcich myšlienok týkajúcich sa zdrojov, z ktorých návštevníci baru čerpali svoje informácie. Ku koncu inscenácie sa však stretávame aj s hraním v úplnej tme odkazujúcej na Adamcovo „hobby“ v podobe odpojovania elektriny – darking.
