Prečo sme všetci tak opustení?
Komponovaná performance prináša pohľad na dve zdanlivo rozdielne periférie ľudskej samoty, v oboch prípadoch pracujúce s priestorom, v ktorý sa sami performeri menia a svojím zjavom dotvárajú jeho auru.
Sonda do praobyčajného dňa zo života jednej ženy z milióna, kde steny bytu vyhradzujú hranice jej osobného mikrosveta, aby v úplnom osamení mohla snívať svoje sny o vzájomnosti či živote, kde by nebola len vecou. Obraz ženy Ateliéru fyzického divadla JAMU tlmočí miestami úsmevnú, no väčšmi trpkú okolnosť existencie ženy v poloprázdnom svete, v akom jej spoločnosť sprostredkováva nábytok a jediný dotyk opätuje cesto pripravené na nikdy dopečený koláč. V momentoch absolútnej izolácie a samoty sa mení i praobyčajný zvuk mikrovlnky v bojový alarm nesmiernych rozmerov. Taniere zavesené na stene naproti divákom svoj sprvu útulný efekt čoskoro pomocou svetla premieňajú v niečo až nebezpečne desivé, akoby sa jednalo o očí sledujúce ženu v jej domácom väzení. Čo iné však zostáva osamotenej ľudskej bytosti ako svet imaginácií a vlastných predstáv niečej blízkosti v priestoroch pár metrov štvorcových s názvom domov? Potom už i cesto môže byť skvelým romantickým partnerom, rovnako i maskou a bojovným štítom chrániacim ženu pred realitou všednosti.
Druhá časť inscenácie sa odohráva na oveľa scénograficky či esteticky chladnejšom mieste než jej predskokan. Origin of Clouds aneb co znamená v něco věrit víta divákov v prázdnom priestore s až postapokalyptickými reáliami. Je možné skutočne špecifikovať, kde sa berú mračná nášho vnútra a prečo je tak ústredné pre nás všetkých v niečo veriť? Štvorica performerov zápasí so svojimi telami, ktoré sa pod ťažobou myšlienok niečoho astrálneho trieštia. Hoci žiaden z aktérov nikdy nezostáva na scéne úplne osamotene, akoby však svoju vzájomnosť nevnímali a ich skupinovosť ich len väčšmi v púti izolovala. V mnohých momentoch telesnosť štvorice náznakmi náramne pripomína zápasenie antického Sizyfa s jeho osudom, satisfakcia zo snahy sa v tomto prípade rovnako nenavracia a kameň nahrádza kostra kocky, ktorej oceľový, studený zjav len umocňuje fakt ľudskej osamelosti na ceste za vierou.
Hoci obe performance majú na prvý pohľad zdanlivo rozdielnu estetiku či posolstvo, obidve kooperujú s myšlienkou samoty, nech už je reč o osirelosti v spoločnosti, alebo v priestoroch vlastného domovu, s partnerstvom v našich túžbach. Prečo sme všetci tak opustení?
