Psychoanalytická cesta vlakom na začiatok začiatkov
Ako postupovať, keď sa zo zlého sna každodennosti prebudíme do ešte väčšej nočnej mory, kde sa všetci stávajú väzňami slova, v priestoroch malého vlakového kupé s výhľadom na krajinu, ktorá sa však časom cyklicky prinavracia k prvotnému obrazu vlakovej stanice, kde celý príbeh začína?
Absurdná dramatika Arthura Adamova sa neodmysliteľne spája s nihilistickými myšlienkami a bezvýchodiskovými stavmi neurózy jeho vlastnej životom zmámenej duše, čo sa priamo manifestuje naprieč celou jeho miestami až brutálnou tvorbou. As we were Viedenskej University of Music and Performing Arts vo svojej krátkej, no izoláciou presýtenej inscenácii, skúma podozrivú, miestami až toxickú dynamiku vzťahov trojice cestujúcich vo vlaku, ktorých vlak snáď nikdy nenachádza finálnu zastávku svojej vytúženej destinácie.
Minimalistickú atmosféru malého vlakového priestoru narúša konštantne sa meniaci výhľad z okna a prvotná až prehnaná pokojnosť je veľmi rýchlo narušená excentrickosťou príchodu ženských postáv na scénu. Už na prvý pohľad tam predsa niečo nehrá. Vidíme autentické súčasné zábery krajiny s modernými vlakmi, avšak postavy i celkové zariadenie vlaku sa odkazuje na časy dávno minulé. Sú naše postavy skutočne živými ľuďmi, alebo naopak len duchmi zacyklenými v časopriestore neschopnými opustiť priestor vlakového limba, kým skutočne nenájdu toho, koho na druhej strane stratili?
Hlavná postava s kafkovským menom A. si je od počiatku istá tým, že sa v deň stretnutia s dvomi podivnými ženami rozhodne ožení, avšak v ich prítomnosti sa jeho sny a túžby strácajú, konania naberajú pasívny charakter. Matka hľadajúca svojho syna a teta pohrešovaného chlapca spúšťajú zákernú psychologickú hru reflektovania ich pokrivených vzťahov na jeho osobu. A. razom zabúda na svoj skutočný zámer cesty a plne sa poddáva hre na malého chlapca neschopného vymaniť sa spod oidipovského komplexu, kým túto psychoanalytickú hru trojice nenaruší stret s vlakom (či realitou?).
Koniec sa tak mení na začiatok, to, akými sme boli, rotuje v pomere toho, akými ešte len budeme. Niekedy sa stane, že počas cesty vlakom na matriku zaspíme a už sa nikdy neprebudíme. Aj taký absurdný vie byť náš neurotický život.