Scénické umenie v ,,zelenších“ farbách
Udržateľnosť ako proces, udržateľnosť ako ľudská výzva. V súlade s prírodou a dostupnými zdrojmi premýšľať o divadelnej inscenácií v intenciách, v ktorých neprídeme o všetky naše vízie, ako kvalitne a efektívne odprezentovať celok, ale aj ako menej odobrať z prírodných zdrojov. Nie všetko je trvalé. Skôr trvanlivé, a to rozhodne netreba vnímať v negatívnom zmysle. Avšak na takýto prístup, ktorý nie je iba fantazmagorickým preludom, je nutné odobrať ego a uprednostniť eko. Eko cestu pre zotrvačnejší umelecký proces.
Doobedný workshop Greener Theatre? fínskej pedagogičky Anny Rouhu z Uniarts Helsinki si prešiel dvoma fázami. Edukačnú prednášku o problematike udržateľnosti v divadle (t.j. nutné prostriedky pre scénickú realizáciu ako rekvizity, kostýmy, osvetlenie a pod.) vystriedala kolektívna práca. Poznatky o udržateľnosti a recyklácii sa prítomní poslucháči, rozdelení do troch samostatných skupín, pokúsili implementovať do ich vlastného konceptu o udržateľnom divadle – od potenciálnych platform slúžiacich na obchodovanie s rekvizitami (vnímajme ako bezplatný akt divadelnej spolupatričnosti), cez väčšie sklady rekvizít po návrhy ako odprezentovať tému udržateľnosti v študentských inscenáciách.
Udržateľnosť je zároveň aj o experimentovaní, priebojnosti, komunikácií a najmä trpezlivosti. Jeden z mnohých prípadov, ktoré nás odrádzajú od tejto iniciatívy, ako aj záujmu hľadania iných, viac zelenších riešení, je nechuť voči byrokratickým postupom; upcyklácia nepotrebných rekvizít, kostýmov, alebo iných materiálov na realizáciu divadelnej inscenácie prechádza niekoľkými úradníckymi etapami a pre niektorých je jednoduchšie zbaviť sa nepotrebného jedným hodom do koša. Je to jeden z častých a nepríjemných fenoménov, s ktorými sa v praxi stretávame, a pri tejto odbočke máme pocit, že tým ušetríme čas. Netreba však zabúdať, že ušetriť sa dá aj niečo iné. Otázkou je, či je za tým len výhovorka financií.
