To radšej pôjdem do pekla, ako zostať tu...
Inscenácia hry Tartuffe z dielne Academy of theatre, radio, film and television zo Slovinska sa po celý čas odohráva v Orgonovom dome. Uprostred miestnosti sa na stene nachádza kríž, na ktorom visí Ježiš Kristus. Od samého úvodu je ale jasné, že v tomto dome tento symbol nemá čo hľadať. Preto Ježiš, ktorý je svedkom zvrátenosti obyvateľov domu, schádza z kríža a vyberá sa s GPS na cestu niekam preč (pravdepodobne do pekla, tam by mu bolo možno lepšie). Žiaľ, my musíme zostať a pozerať sa na celú túto frašku. Otázka teda je – čo spasí tento dom?
A odpoveď – absolútne nikto a absolútne nič. Postavy nemajú žiadnu motiváciu akokoľvek zmeniť svoje správanie. A nielen motiváciu vyplývajúcu z textu. Jednotlivé postavy vyzerajú, akoby každá bola vystrihnutá z iného animovaného filmu alebo nemej grotesky a spoločne ich len hodili do jedného ringu. Výsledkom je hodinová inscenácia, ktorá neprináša nič originálne, iba sa snaží staviť na staré známe javiskové triky a postupy.
Výsledná inscenácia nenaplnila svoj potenciál. Fakt, že sme videli predstavenie študentov vysokej školy mu rapídne uberá z kvality celkového spracovania. Nešlo z nej vyčítať ani jej dramaturgický zámer či hlbšia pointa. Mal to byť výsmech morálke? Alebo výsmech kresťanstvu? Vo finálnom diele vyvstalo množstvo nesúrodostí – počnúc snahou hercov ignorovať svoju vzájomnú prítomnosť v momentoch, kedy to malo vyznievať komicky až po vytváranie rôznorodých karikatúr, na ktorých sa ale žiaľ nikto nesmial.
Najsilnejším elementom celej inscenácie bola postava Doriny. Slúžka premávajúca sa po dome v kolieskových korčuliach so stoickým výrazom na tvári a až prekvapivou presnosťou stroja. Tá jediná presiahla celkovú úroveň výsledného javiskového tvaru.
