Vášnivé, strhujúce, dynamické….také španielske
Španielsky spisovateľ a dramatik Federico García Lorca je známy svojimi drámami inšpirovanými španielskym folklórom, andalúzskou prírodou a doplnenými o surrealistickú rovinu. Jeho najznámejšími dielami, nazývanými aj rurálna trilógia, sú Krvavá svadba, Yerma a Dom Bernardy Alby. Posledné z menovaných bolo aj posledným, ktoré vytvoril. V roku 1936, kedy dielo dokončil, ho vo veku 38 rokov zastrelili povstalci španielskej občianskej vojny. Americký hudobný skladateľ Michael John LaChiusa túto drámu prepísal do muzikálovej podoby a v roku 2006 ho pod názvom Bernarda Alba uviedol v divadle Mitzi E. Newhouse. Práve tento muzikál priniesli herci brnenskej Janáčkovi university múzických umění na festival Setkání/Encounter a v Divadle na Orlí rozprúdili vášne lásky, nenávisti a rodinných sporov.
Bernarde Albe (Romana Horáková) zomrel druhý manžel, otec štyroch z piatich jej dcér, a jeho dom sa tak dostáva pod jej nadvládu. Touto fabulou prevedie divákov úvodná pieseň v podaní slúžky Poncie (Lesana Krausková). Tá je v dome dosť dlho na to, aby vedela o všetkých jeho špinavých tajomstvách a aby sa naučila ako v ňom prežiť. Krausková ju stvárnila ako vyrovnanú ženu, ktorá je zmierená so svojim životom, ale nenechá sebou zametať. Domácej pani sa dokáže pozrieť do očí so všetkou hrdosťou aj počas vyostreného konfliktu a ukázať jej, že sa nenechá zastrašiť, pretože skôr či neskôr jej opäť bude dobrá. Podobnú revoltu proti Bernarde viedla aj jej najmladšia dcéra Adela (Klára Ondrůšková). Aj napriek tomu, že je najmladšia, je zo sestier najpriebojnejšia a vie, čo v živote chce. Predsa len je ale ešte mladá a tak sa skôr riadi citmi než rozumom. Stretáva sa s Pepe Romanom (Tomáš Pavlica) a nedbá na to, že je zasnúbený s jej nevlastnou sestrou Angustias (Markéra Bílková). Bílková bola v tejto postave menej výrazná než jej herecké kolegyne. V polohe poslušnej dcéry a odťažitej nevlastnej sestry neprenikla do hĺbky a tak jej výkon ostal kĺzať po povrchu psychológie postavy. Podobne nevýrazná bola aj Karolína Krobotová v úlohe Magdaleny. V tomto prípade však išlo o nedostatok priestoru, ktorý sa jej postave dostal, takže sa herecky nemohla až tak prejaviť. Naopak Aneta Měsícová, ktorá mala tiež menej interakcií, dokázala zachytiť povahu mladej ženy presvedčivo. Veľkým prínosom bola aj rôznosť mladej energie, ktorú vyžarovali Adela a Amelia. Na rozdiel od Ondrůškovej bola Amelia Měsícovej jemná, nevinná a tak trochu stále dieťa. Poskakovanie a radostné pobehovanie po javisku poukazovali na jej stále prevažujúcu detskú stránku a takisto aj pieseň o chlapcovi, ktorú spievala. So žiarivým výrazom v tvári a s neistými, hanblivými pohybmi v nej hovorila o mládencovi, ktorého stretla a dievčensky sa pri tom smiala. Kontrastom veselej Amelie bola Martirio (Natália Ondrejmišková). Nešťastná, škaredá a hendikepovaná Martirio je taktiež tajne zamilovaná do Pepeho. Nie je však jeho objektom záujmu a z toho pramení jej zatrpknutosť. Ako však jej meno napovedá, neprajnosť osudu potichu znáša a trpí. Herečka pri formovaní postavy pracovala najmä s pohybom. Bola strnulá, mimiku obmedzovala na zopár trpiteľských či trpkých výrazov a precízne dodržiavala skutočnosť, že postava má chromú ruku.
Inscenácia pracovala s minimalistickou scénografiou. Každá z dcér mala na javisku truhlicu so svojim menom. Tie reprezentovali ich izby a priestor súkromia. Aj ten je však pod kontrolou ich matky. Dovoľuje dcéram síce mať osobný priestor, no nezdráha sa im ho kedykoľvek narušiť. Keď Angustias zmizne obrázok jej snúbenca, prikáže Poncii, aby dievčatám prehľadala izby. Dokazuje to, že Bernarda je jedinou hybnou silou v dome a aj zdanlivo slobodné rozhodnutia sú pod jej kontrolou. Na zadnom horizonte stáli panely s abstraktným výtvarným motívom pripomínajúcim škvrny a frkance farby. Znázorňovali steny domu, ktoré do seba vpili množstvo hádok, tajomstiev a udalostí, ktoré majú ostať ukryté pred vonkajším svetom. Aj napriek tomu, že jednotlivé panely stáli samostatne, maľba na nich bola jedným kontinuálnym dielom. Rovnako ako rodina, ktorá je celok, ale roztrieštený.
Muzikálovú produkciu ozvláštnila prítomnosť živej hudby. Živý komorný orchester, pod vedením dirigenta Matěje Vody, navodzoval španielskymi harmóniami a melódiami silné emócie, ktoré by z nahrávok prenikli menej výrazne. Doplnený občasným synchronizovaným tlieskaním, dupaním alebo luskaním herečiek prinášal dokonalú dynamiku a vášeň, ktorá je v inscenácii, aj v pôvodnej Lorcovej hre, tak signifikantná. Mladé študentky disponujú výraznými a kvalitnými vokálnymi schopnosťami, takže muzikálovú formu zvládli na výbornú. Nerobil im problém ani temperamentný španielsky tanec, ktorý bol taktiež zdrojom horúcich vášní.
Aj napriek tomu, že sa Lorcovej dráme nedostalo aktualizácie alebo nadinterpretácie, je inscenácia Bernarda Alba vydareným muzikálom páčivej, oku lahodiacej estetiky. Obsahuje v sebe osudový pátos a vrcholí katarziou. Niektoré z tém a problematík, ktoré Lorca do svojho textu zapracoval, sa vytratili a vybledli, ale ak sa na predstavenie študentov JAMU pozrieme ako na muzikál pre mainstreamové publikum, dá sa s istotou povedať, že predviedli skvelú šou.
