Žiť, alebo nežiť?
Druhý deň festivalu sa niesol v znamení antickej tragédie. Jednu z nich nám priniesla Korea National University of Arts. Tvorcovia prišli s inscenáciou The Nape, v ktorej spojili rovno tri Euripidove hry – Ifigénia v Aulide, Agamemnón a Élektra.
Ak by som mala túto inscenáciu pomenovať jedným slovom, bolo by to slovo experiment. Tvorcovia tu totiž spájajú moderné performatívne umenie, tradičné bábkové divadlo či kórejský tanec v maskách Talchum. Tradičné kórejské masky v spojitosti s antikou sa môžu zdať na prvý pohľad ako niečo veľmi vzdialené, avšak nenechajte sa oklamať prvým dojmom. Spojenie komponentov Vás síce prekvapí, no vytvára pomerne jedinečnú kombináciu, ktorá do seba zapadá a funguje. Výsledkom je vskutku podmanivá inscenácia, ktorá diváka zaujme niečím, čo sa snáď ani nedá presne definovať.
Pri sledovaní si nemôžme pokladať otázku, kto hrá, ale skôr čo hrá? Aké myšlienky a témy sa dostávajú do popredia? Vieme, že sa tu spájajú tri tragédie, pričom tu vynikajú tri ženské postavy. Ak by však divák očakával prítomnosť témy feminizmu v inscenácii ako nosnú, sklamal by sa. Nie je to tak, že by sa tu vôbec nevyskytla. Skôr na ňu bolo poukázané cez symboly a myšlienky. Treba však povedať, že tvorcovia rozoberali aj iné témy, ktoré určite môžu zaujať diváka a sú príznačné aj v 21. storočí.
Forma inscenácie sa pohybuje niekde na pomedzí medzi bábkovým a fyzickým divadlom, čo neraz vytvára priestor pre rôzne komické situácie. K celkovému dojmu prispieva aj hudobná zložka, ktorá napriek svojej minimalistickej povahe tvorí základ inscenácie. Odráža doslova to, čo sa na javisku deje. Herec je závislí od hudby a hudba od herca. Táto spolupráca, ktorá pretrváva počas celej inscenácie, je bezpochyby jednou z jej najlepších aspektov.
Čo však nebolo na prvý pohľad až tak jasné, je zreteľnosť textu inscenácie. Inscenácia si určite vyžaduje divákovu znalosť predlohy. Dokonca ani to mu nezaručí pochopenie všetkého. Niektoré časti totiž pôsobia chaoticky, čo môže byť spôsobené aj tým, že inscenácia sa skladá z viacerých rovín.
Na javisku sme okrem jednoduchej scénografie mohli vidieť aj tieňohru, ktorá bola súčasťou inscenácie. Tá v niektorých momentoch však v kontexte s príbehom bola viac zdĺhavá akoby sa žiadalo. Základ scénografie tvorilo hnedé plátno, ktoré minimálne svojou farbou a prevedením akoby odkazovalo na obdobie, v ktorom sa príbeh odohráva. Čo však treba vyzdvihnúť sú farebné kostýmy, ktoré dodávali inscenácii pestrosť a podporovali jej humorné aspekty.
Zdalo by sa, že divadelná tradícia v Južnej Kórei je pre nás niečím vzdialeným. Predsa len hovoríme o úplne inej kultúre ako u nás. Táto inscenácia je však dôkazom, že divadlo môže byť tým správnym prostriedkom, ako odstrániť bariéry.
