SETKÁNÍ/ENCOUNTER je mezinárodní festival divadelních škol s více než třicetiletou tradicí. Jedinečnost festivalu spočívá v tom, že hlavní organizátory tvoří studenti Divadelní fakulty Janáčkovy akademie múzických umění.

SETKÁNÍ/ENCOUNTER

Tanečná inscenácia študentov NAFTA z vybraných fragmentov balady ,,Erkling“ spracovala putovanie Otca a&nbsp;Syna do neznáma. Bezcieľne blúdenie sa zrazu stane hlavným záujmom mýtickej sily, ktorá najviac vplýva na mladého Syna. Zatiaľ čo Otec vníma iba jednoduché a&nbsp;na prvý pohľad jasné prírodné úkazy, Syn cíti prítomnosť neznámeho. Prírodné entity dostali svoje ruky, kolektívne vedomie a&nbsp;sedem ľudských podôb s&nbsp;vlastnými atribútmi. Zástup neznámych žien evokuje&nbsp; macbethovskou atmosférou. Postupne sa predstavujú, každá s&nbsp;vlastnou charizmou a&nbsp;spôsobom komunikácie. Ich baladické proroctvá a&nbsp;individuálne tanečné kreácie vytvárajú tieňohru. Prežívané emócie v mysli Syna sú v abstraktných obrazoch zobrazené na premietacom plátne.&nbsp;Dcéry lesného ducha pôsobia ako antické Sirény volajúce svoje obete vábivým hlasom. Pri tanečných obmenách si prehadzujú Syna z&nbsp;náruče do náruče, z&nbsp;emócie do emócie. Výrazným prvkom k&nbsp;sugestívnej choreografii je výber hudobnej zložky, ktorá je v harmonickom súlade s krušnými pomermi medzi prítomnými postavami a&nbsp;zdôrazňuje tému bezvýchodiskovosti. Davová manipulácia, vychádzajúca zo živelnosti a&nbsp;prírodnej fantázie siedmych dcér, sa pohráva so životným kompasom Syna – predstavuje mu nejasnú budúcnosť, činí ho viac nerozhodným, ale popritom ho koketne vábi k&nbsp;tomu, aby sa im naplno odovzdal. Rituálny tanec v&nbsp;splne je krásnou a&nbsp;emotívne silnou ukážkou toho, ako sa Syn nedokáže vyslobodiť z&nbsp;okrúhleho jasu Mesiaca. Znázorňuje tak zúfalý stav, ktorého hranice sa nedajú prekročiť.<component-embed-media src="https://s3.eu-central-1.amazonaws.com/mediaboard-publishing/blogs/hhatbczOCqjRvB51UMjmTDpA4f6vSPa3" alt="Foto: Hanka Ptáčková " content_type="image/jpeg" type="image"></component-embed-media><component-embed-media src="https://s3.eu-central-1.amazonaws.com/mediaboard-publishing/blogs/34Rs3TQunDTNF0a1N3o1bQBCwzivo0MY" alt="Foto: Hanka Ptáčková " content_type="image/jpeg" type="image"></component-embed-media>

Dotyky v hmle

Postupným ponáraním sa do svojho vnútra sme začali intenzívnejšie vnímať nielen svoje okolie a telo, ale predovšetkým svoje emócie. Práve vnorenie sa do hĺbky pocitov so správnym držaním tela nám napomohlo k správnej práci s našimi pocitmi a hlasom, ktorému sme na začiatku mnohí neverili.Predstavte si kvet. Z malého semienka v zemi postupne rastie malá rastlinka, ktorá jedného dňa rozkvitne. Začali sme hľadaním najhlbšieho tónu. Postupným rastom z podlahy a čoraz väčším sebavedomím sme však nabrali sily aj na technické vyvolanie hnevu či bolesti - tie sme demonštrovali surovými a hrdelnými výkrikmi. Posledný cvičením bola schopnosť uveriť svojej osobnosti, byť sebavedomý a pred ostatnými predviesť svoj hlas v jeho celej kráse.Festivalový čas sa pomaly napĺňa. Ani sme sa nenazdali a vybalené kufre opäť balíme s nádejou, že návrat do festivalovej reality nebude príliš krutý. Do môjho batôžka si okrem kopy zážitkov zabalím aj skúsenosť, že spev a správne napojenie sa na vlastné emócie má na ľudí blahodárne účinky. Všetkým nám teda do života prajem čo najviac melódii, aby sme sa vyrovnaní a plní inšpirácie stretli aj o rok.<component-embed-media src="https://s3.eu-central-1.amazonaws.com/mediaboard-publishing/blogs/eBUQyiWHevl8FEmqO9aHhKNe6VuyJS2Z" alt="Foto: Šimon Pávek" content_type="image/jpeg" type="image"></component-embed-media><component-embed-media src="https://s3.eu-central-1.amazonaws.com/mediaboard-publishing/blogs/PU2QBXGB4wCwg3aSgr8E610uvNX1M2KT" alt="Foto: Šimon Pávek" content_type="image/jpeg" type="image"></component-embed-media>

Batôžtek tónov

Príbeh je veľmi jednoduchý – dcéry mystického stvorenia menom Erlking sa snažia zmocniť zblúdilej duše. Lákajú ju na pocit slobody a&nbsp;voľnosti, ktorý môže získať, ak vypočuje ich volanie. Neskôr sa z&nbsp;týchto víl stávajú sirény, ktoré „lákajú námorníkov, aby narazili na útes“. Odrazu sa spoza&nbsp;príjemného pocitu vynára strach a&nbsp;neistota. No už sa tomuto volaniu z&nbsp;hôr nedá utiecť. Obeť končí zavretá v&nbsp;jaskyni.&nbsp;Z&nbsp;Divadla na Orlí sa v&nbsp;priebehu niekoľkých okamihov stáva mystický les. Na túto skutočnosť nie je nutné špeciálne odkazovať prostredníctvom scénografie. Celkový obraz totiž tvorí len niekoľko jednoduchých prvkov. Dva biele pohyblivé panely sa prelínajú so zadným prospektom. Na tieto čisté plochy sú premietané farebné abstraktné animácie. Žiadny konkrétny tvar, žiadne konkrétne odkazy. Išlo o&nbsp;čisto doplnenie mystickej atmosféry.&nbsp;Zásadná je pri jej dotváraní rovnako aj práca so svetlom,&nbsp;hudbou či zvukmi (praskanie konárov, hlasné dýchanie). A&nbsp;celý zážitok je umocnený o&nbsp;krátke repetitívne textové vsuvky prednášané jednotlivými tanečníčkami. Prehovory sú po technickej stránke doplnené echom a protagonistky dávajú svojou prácou s&nbsp;hlasom jasne najavo, že sa nejedná o&nbsp;reálne bytosti, ale niečo výrazne nadľudské. Celý dojem, aj keď môže pôsobiť akokoľvek desivo, nám neustále pripomína rozprávku.&nbsp;Prepojenie pohybov aktérov a&nbsp;vizuálnej stránky inscenácie vytvára spoločne impozantný harmonický obraz. O zvládnutí technickej stránky tanca by sa dalo polemizovať, no ani tento faktor nenarušil celkový kultúrny zážitok, ktorý nám tanečníci na javisku priniesli.<component-embed-media src="https://s3.eu-central-1.amazonaws.com/mediaboard-publishing/blogs/cE7HKO3sMyqcqNGAnCIQf7hAixZPKOKG" alt="Foto: Hanka Ptáčková " content_type="image/jpeg" type="image"></component-embed-media><component-embed-media src="https://s3.eu-central-1.amazonaws.com/mediaboard-publishing/blogs/7yBJgvgXBxUjQljZy4xR6UdtH4UaOSJI" alt="Foto: Hanka Ptáčková " content_type="image/jpeg" type="image"></component-embed-media><component-embed-media src="https://s3.eu-central-1.amazonaws.com/mediaboard-publishing/blogs/1jl007xyZfTdGzAqzBudfHuVRvjbWzw1" alt="Foto: Hanka Ptáčková " content_type="image/jpeg" type="image"></component-embed-media>

Volanie z hlbín prírody

The Performer´s Sources of Creation workshop leaders, Andrej Kalinka and Milan Kozánek, build on the complementary art concept, developed by them for a long time with the Honey and Dust ensemble. The concept uses a special art language based on a symbiosis of different means of expression. Movement, music, spoken word and visual art are autonomous but mutually equal partners creating a specific language of every work of art by their interplay. The workshop itself focuses on the potential of creative resources which performers can use and link to each other when creating their art performance. The workshop is also open to “viewers” for one hour on each of the three festival days.&nbsp;We are entering the rehearsal room of the Divadlo na Orlí theatre after the workshop has been running for a while. Exercise as a material for observation. Reverse structural analysis, step-by-step assembly instead of disassembly. The breath as the omnipresent unifying element – once it is synchronised, movement is easy to match, so that you can be individual within the group and yet organically connected with the others.&nbsp;We engage in the workshop activity after a short break. A circle of chairs, traditional rhythmical exercises for separation of the two brain hemispheres. You must sit actively! Counterpoint! It is easy to understand the rhythm, but to transform it to movement is not so easy anymore. You have to trust your feet that they will keep the basic rhythm, and then your arms and your voice can do what they want. A rhythmical scale! One-two-three-four, Brno-Brno-Brno-Brno, Budapest-Budapest-Budapest-Budapest, Bratislava-Bratislava-Bratislava-Bratislava... forward and backward again, and yet keeping the clockwise direction all the time.<component-embed-media src="https://s3.eu-central-1.amazonaws.com/mediaboard-publishing/blogs/YDH10M3q3wnWzMIhLiyETEnXB9lAp6q2" alt="Foto: Tereza Ondryášová" content_type="image/jpeg" type="image"></component-embed-media><component-embed-media src="https://s3.eu-central-1.amazonaws.com/mediaboard-publishing/blogs/Us3irbRWCYbJ8YXZiRG5xvG4sAKaSRZs" alt="Foto: Tereza Ondryášová" content_type="image/jpeg" type="image"></component-embed-media>

To Be a Workshop Observer

Lektoři workshopu Tvořivé zdroje performera, Andrej Kalinka a Milan Kozánek, vychází z&nbsp;koncepce komplementárního umění, které dlouhodobě rozvíjí s uskupením Med a prach / HONEY AND DUST. Jde o umělecký jazyk založený na symbióze vyjadřovacích prostředků. Pohyb, hudba, mluvené slovo a výtvarné umění jsou autonomní, avšak vzájemně rovnocenní partneři, jejichž souhrou vzniká specifický jazyk každého díla. Samotný workshop se proto soustředí na potenciál tvůrčích zdrojů, z&nbsp;nichž mohou performeři při tvorbě čerpat a vzájemně je propojovat. Během tří festivalových dnů je vždy na jednu hodinu otevřen také „pozorovatelům“.Na zkušebnu Divadla na Orlí vstupujeme v&nbsp;momentě, kdy už workshop nějakou dobu probíhá. Cvičení jako materiál k&nbsp;pozorování. Obrácená strukturální analýza, namísto rozkladu postupné skládání. Dech jako všudypřítomný sjednocující prvek – jakmile je synchronizovaný, je snadné přizpůsobit mu pohyb, v&nbsp;rámci skupiny se individualizovat, a&nbsp;přesto můžeme být organicky propojení s ostatními.Po krátké pauze se stáváme účastníky. Židle v&nbsp;kruhu a klasická rytmická cvičení na oddělení hemisfér. Nutnost sedět aktivizovaně. Kontrapunkt! Pochytit rytmus je snadné, realizovat ho už méně. Je potřeba důvěřovat nohám, že základ udrží, ruce a hlas si pak mohou dělat, co chtějí. Rytmická stupnice! One-two-three-four, Brno-Brno-Brno-Brno, Budapešť-Budapešť-Budapešť-Budapešť, Bratislava-Bratislava-Bratislava-Bratislava... tam a zase zpátky, přesto stále po směru hodinových ručiček.<component-embed-media src="https://s3.eu-central-1.amazonaws.com/mediaboard-publishing/blogs/SaSlpIRRBHESLfbeRKKNA4CyCCgShZMk" alt="Foto: Tereza Ondryášová" content_type="image/jpeg" type="image"></component-embed-media><component-embed-media src="https://s3.eu-central-1.amazonaws.com/mediaboard-publishing/blogs/hTx0WPftvhT5ovwuYAV5xB3sRgJ8pZb7" alt="Foto: Tereza Ondryášová" content_type="image/jpeg" type="image"></component-embed-media>

Být na workshopu pozorovatelem

And the answer? Absolutely no one and absolutely nothing. The characters have no motivation to change their behaviour in any way, since there is nothing like that in the text. The individual characters look as if they were each cut out of a different animated film, or some silent slapstick film, and then just thrown together onto the same set. The result is an hour-long production that doesn't bring anything original to the table, but merely tries to rely on familiar old stage tricks and routines.&nbsp;The resulting production did not live up to its potential. The fact that we saw a performance by college students made this all the more surprising. Neither its dramaturgical intent nor any deeper point came through. Was it meant to be a mockery of morality in general? Or a mockery of Christianity in particular? A number of inconsistencies arose in the final piece, e.g the actors' attempts to ignore each other's presence in supposedly comic moments, or the creation of various caricatures which unfortunately no one laughed at.The strongest element of the whole production was the character of Dorina, the maid moving around the house on roller skates with a stoic expression on her face and the precision of a machine. She was the only one who transcended the overall level of the production.<component-embed-media src="https://s3.eu-central-1.amazonaws.com/mediaboard-publishing/blogs/IJFxDGYXaelElJjw8xOruri5oStbczrK" alt="Foto: Šimon Pávek" content_type="image/jpeg" type="image"></component-embed-media><component-embed-media src="https://s3.eu-central-1.amazonaws.com/mediaboard-publishing/blogs/9l2jICDVEAWvpzqWAPKeELvHe98hkJUw" alt="Foto: Šimon Pávek" content_type="image/jpeg" type="image"></component-embed-media>

I'd rather go to hell than stay here...

A&nbsp;odpoveď – absolútne nikto a&nbsp;absolútne nič. Postavy nemajú žiadnu motiváciu akokoľvek zmeniť svoje správanie. A&nbsp;nielen motiváciu vyplývajúcu z&nbsp;textu. Jednotlivé postavy vyzerajú, akoby každá bola vystrihnutá z&nbsp;iného animovaného filmu alebo nemej grotesky a&nbsp;spoločne ich len hodili do jedného ringu. Výsledkom je hodinová inscenácia, ktorá neprináša nič originálne, iba sa snaží staviť na staré známe javiskové triky a&nbsp;postupy.&nbsp;Výsledná inscenácia nenaplnila svoj potenciál. Fakt, že sme videli predstavenie študentov vysokej školy mu rapídne uberá z kvality celkového spracovania. Nešlo z nej vyčítať ani jej dramaturgický zámer či hlbšia pointa. Mal to byť výsmech morálke? Alebo výsmech kresťanstvu? Vo finálnom diele vyvstalo množstvo nesúrodostí – počnúc snahou hercov ignorovať svoju vzájomnú prítomnosť v momentoch, kedy to malo vyznievať komicky až po vytváranie rôznorodých&nbsp; karikatúr, na ktorých sa ale žiaľ nikto nesmial.Najsilnejším elementom celej inscenácie bola postava Doriny. Slúžka premávajúca sa po dome v&nbsp;kolieskových korčuliach so stoickým výrazom na&nbsp;tvári a&nbsp;až prekvapivou presnosťou stroja. Tá jediná presiahla celkovú úroveň výsledného javiskového tvaru.&nbsp;<component-embed-media src="https://s3.eu-central-1.amazonaws.com/mediaboard-publishing/blogs/sqZp2HIN9HIgZnMid8XA3iKUlc54PZgW" alt="Foto: Šimon Pávek" content_type="image/jpeg" type="image"></component-embed-media><component-embed-media src="https://s3.eu-central-1.amazonaws.com/mediaboard-publishing/blogs/GVGqthc7fyNlT5yOJ1boLAX3338LhJmf" alt="Foto: Šimon Pávek" content_type="image/jpeg" type="image"></component-embed-media>

To radšej pôjdem do pekla, ako zostať tu...

The traditional satirical view of the Catholic faith, the family as a dysfunctional social order, or the inevitable ills of mankind are sketched out in caricature by this Slovenian company, often accompanied by biological instincts and flirting. However, the focus of the directorial and dramaturgical attention is not on the basic themes of Molière's verse classic. The usual happy ending with its moral lesson comes in a twisted form, but one which – for our times – seems realistic.&nbsp;Tartuffe's sanctimoniousness is exposed and adequately punished, but as he loses the trust of the family to which he has been appointed, he takes his cheap tricks to higher ground - the royal palace. The (un)tragic conclusion points to the apparent evolution of human cunning and the decline of sober rationality, but this rather modern interpretation falls flat in the remaining sections due to an excessive and futile climax.&nbsp;&nbsp;&nbsp;The interesting overall concept and the variety of symbols in the set design are betrayed by other chaotic elements that overwhelm the production. The imbalance between situational humour and unnecessarily overdone parody results in kitsch, and the way props are grouped makes only vague sense. This unconventional take on Tartuffe grabs our attention, but the climax leaves us unsatisfied in the end.<component-embed-media src="https://s3.eu-central-1.amazonaws.com/mediaboard-publishing/blogs/3TdbPwfi5jZCIL4I59uHAk2OWzA2qCgG" alt="Foto: Šimon Pávek" content_type="image/jpeg" type="image"></component-embed-media><component-embed-media src="https://s3.eu-central-1.amazonaws.com/mediaboard-publishing/blogs/udFaCfhN1oCWG6RpPWVywebBcQL6TRQ3" alt="Foto: Šimon Pávek" content_type="image/jpeg" type="image"></component-embed-media>

(Un)tragic Tartuffe

Tradičný satirický pohľad na katolícku vieru, rodinu ako nefunkčný sociálny poriadok či nenásytné ľudské neduhy sú v&nbsp;podaní slovinského súboru načrtnuté v&nbsp;karikatúrnych polohách, ktoré často sprevádza biologický pud a koketéria. Avšak stredobodom režijno-dramaturgickej pozornosti nie sú základné tematické okruhy, ktoré Molièrova veršovaná klasika ponúka. Zaužívaný šťastný koniec s&nbsp;morálnym ponaučením prichádza v&nbsp;zvrátenej, ale pre kontexty dnešnej doby, realistickej podobe.&nbsp;Tartuffeove svätuškárstvo je odhalené a&nbsp;adekvátne potrestané, ale aj keď stráca dôveru rodiny, do ktorej sa nanominoval, svoje lacné triky posúva na vyššie miesta – do kráľovského paláca. (Ne)tragický záver poukazuje na zjavnú evolúciu ľudskej prefíkanosti a úpadku triezvej racionality, avšak jej pomerne moderná interpretácia vo zvyšných častiach upadá kvôli nadmernej kulminácii zbytočností.&nbsp;&nbsp;&nbsp;Zaujímavý koncept a&nbsp;pestrý výber symbolov v&nbsp;scénografickej zložke je vystavený zvyšným chaotickým elementom, ktoré inscenáciu valcujú a&nbsp;prevažujú. Nerovnováha medzi funkčne nastaveným situačným humorom a&nbsp;zbytočne presýtenou parodickosťou naberajú na gýčovom prevedení a zoskupenie rekvizít majú nejasnú nadväznosť. Netradičné uchopenie hry Tartuffe vzbudzuje pozornosť, ale vyvrcholenie prichádza bez uspokojenia.<component-embed-media src="https://s3.eu-central-1.amazonaws.com/mediaboard-publishing/blogs/uqI5Fo5PLVQ2qACN2ySfmszXQ6z4g8T4" alt="Foto: Šimon Pávek" content_type="image/jpeg" type="image"></component-embed-media><component-embed-media src="https://s3.eu-central-1.amazonaws.com/mediaboard-publishing/blogs/THT9ECM4liRUxXHGpQQmFZZp3iRNdhtF" alt="Foto: Šimon Pávek" content_type="image/jpeg" type="image"></component-embed-media><component-embed-media src="https://s3.eu-central-1.amazonaws.com/mediaboard-publishing/blogs/As5WGa76ra1L9UkvXdOmecWSb3jyxjIZ" alt="Foto: Šimon Pávek" content_type="image/jpeg" type="image"></component-embed-media>