Elektrin komplex je pomenovaný podľa gréckej hrdinky, ktorá bola podľa mytológie silne naviazaná na svojho otca. Nedokázala sa od neho odlúčiť ani po jeho smrti. Tento pojem označuje latentný, neraz aj podvedomý vzťah dcéry k otcovi. Túžbu po priazni alebo nahradenie svojej matky v jeho živote.
Španielsky spisovateľ a dramatik Federico García Lorca je známy svojimi drámami inšpirovanými španielskym folklórom, andalúzskou prírodou a doplnenými o surrealistickú rovinu. Jeho najznámejšími dielami, nazývanými aj rurálna trilógia, sú Krvavá svadba, Yerma a Dom Bernardy Alby. Posledné z menovaných bolo aj posledným, ktoré vytvoril. V roku 1936, kedy dielo dokončil, ho vo veku 38 rokov zastrelili povstalci španielskej občianskej vojny. Americký hudobný skladateľ Michael John LaChiusa túto drámu prepísal do muzikálovej podoby a v roku 2006 ho pod názvom Bernarda Alba uviedol v divadle Mitzi E. Newhouse. Práve tento muzikál priniesli herci brnenskej Janáčkovi university múzických umění na festival Setkání/Encounter a v Divadle na Orlí rozprúdili vášne lásky, nenávisti a rodinných sporov.
Představení The Panic Song Show italského souboru z Říma nabídlo sondu do zvrácené reality show, kde účastníci pod dohledem nekompromisních organizátorů neparticipují zcela dobrovolně. Už na začátku zazněla slova, že kromě živého vysílání – což zjevně mělo dodat autenticitě – bude inscenace zobrazovat násilí a pracovat se silnými světelnými efekty. Bylo to však skutečně zapotřebí pro vyjádření hlavních myšlenek hry?
Smrť. Pre niekoho citlivá téma, pre iného zase vykúpenie. Bola medzi nami prítomná vždy. Mení sa však pohľad na ňu. Dnes je v našich končinách možno jednou z najťažších vecí, s ktorou sa musí človek vyrovnať. Napriek tomu ju každý vníma inak. Niekto sa s ňou vyrovná ľahšie a niekto s ňou bojuje celý život.
Sedíš v izbe na poschodí a čakáš, kým sa na schodoch ozvú kroky prichádzajúcej matky. Jej kroky však znejú zo dňa na deň neistejšie, až napokon celkom utíchnu. Čo sa stane, keď sa matka jedného dňa jednoducho nevráti? Pocítiš žiaľ… či skôr úľavu? Monodráma Julie Fidelus 20 DEN zobrazuje život dcéry uvažujúcej nad svojím vzťahom s matkou a otázkou, či je stále dcérou, keď už matky viac niet.
Bertolt Brecht, Florian Zeller, Július Bárč-Ivan, Karel Čapek, Maxim Gorkij – všetkých ich spája tematicky, aj v názve, jedno slovo. Matka. Ich obetavosť (až obeta), materinská láska, straty. Všetky tieto hry však zobrazujú svet z pohľadu matky. 20 DEN Národnej akadémie dramatického umenia Aleksandra Zelwerowicza vo Varšave (pobočka v Białystoku) však rozpráva o osobe, bez ktorej by matka tento titul nemala – o dcére. Bábkoherečka Julia Fidelus si hru napísala, zrežírovala a zároveň aj odohrala ako monodrámu.
Začátek byl nadějný: zatímco diváci vstoupili do sálu, herci oblečeni do bílých plastových pytlů chodili sem a tam, v pozadí vyznívala klidná hudba, ve tmě svítilo jen pár světel. „Jejda, to bude ale artové divadlo,“ pomyslel jsem si. Bylo to ale vše, jen ne art. Pro mě, jakožto diváka, se v průběhu inscenace objevovaly další a další kruhy pekla, jako u Danteho. Ale asi ne tak, jak to mysleli tvůrci.
Na slovenských javiskách dostávajú študenti herectva len zriedka príležitosť experimentovať. Majú možnosť dotknúť sa kabaretného štýlu či autorskej tvorby, no reálne to využívajú len výnimočne. O to výraznejší je pre mňa kontrast s inscenáciou Psyacha Buda (Psia búda) študentov Národnej univerzity Ivana Franka vo Ľvove, ktorí na scéne predvádzajú až revoltu. Nepôsobia ako jednotlivci, ale ako dokonale prepojená skupina. Hovoriť o individuálnych výkonoch je takmer nemožné – napriek tomu, že každý dostáva priestor herecky sa prejaviť, energia tu funguje kolektívne. Ocitáme sa na kabaretnom večere v Psej búde, v priestore pripomínajúcom podzemný bar. Atmosféru dotvára tajomne pôsobiaci barman a znepokojená klaviristka, ktorí diváka sprevádzajú už od príchodu do sály.
Ľudia potrebujú rozprávať. Rozprávať sa medzi sebou, hovoriť o všetkom a o ničom zároveň, povedať si o svojich problémoch, radostiach, strachoch… Častokrát nám stačí ktokoľvek, kto je ochotný počúvať. Alebo aj nie. Stačí, že tam je. Alebo vezmeme pero a papier, ako to spravili členovia skupiny Bu-Ba-Bu, a napíšeme o rozvrátenosti sveta a života. Básne a umelecké texty literárno performatívneho hnutia Bu-Ba-Bu sa preto stali predlohou pre ukrajinskú inscenáciu Псяча буда (Psia búda). Mladí herci z Ľvovskej univerzity Ivana Franka sa zverili so svojou spoveďou o trpkosti reality, v ktorej žijeme.
