Sedíš v izbe na poschodí a čakáš, kým sa na schodoch ozvú kroky prichádzajúcej matky. Jej kroky však znejú zo dňa na deň neistejšie, až napokon celkom utíchnu. Čo sa stane, keď sa matka jedného dňa jednoducho nevráti? Pocítiš žiaľ… či skôr úľavu? Monodráma Julie Fidelus 20 DEN zobrazuje život dcéry uvažujúcej nad svojím vzťahom s matkou a otázkou, či je stále dcérou, keď už matky viac niet.
Bertolt Brecht, Florian Zeller, Július Bárč-Ivan, Karel Čapek, Maxim Gorkij – všetkých ich spája tematicky, aj v názve, jedno slovo. Matka. Ich obetavosť (až obeta), materinská láska, straty. Všetky tieto hry však zobrazujú svet z pohľadu matky. 20 DEN Národnej akadémie dramatického umenia Aleksandra Zelwerowicza vo Varšave (pobočka v Białystoku) však rozpráva o osobe, bez ktorej by matka tento titul nemala – o dcére. Bábkoherečka Julia Fidelus si hru napísala, zrežírovala a zároveň aj odohrala ako monodrámu.
Začátek byl nadějný: zatímco diváci vstoupili do sálu, herci oblečeni do bílých plastových pytlů chodili sem a tam, v pozadí vyznívala klidná hudba, ve tmě svítilo jen pár světel. „Jejda, to bude ale artové divadlo,“ pomyslel jsem si. Bylo to ale vše, jen ne art. Pro mě, jakožto diváka, se v průběhu inscenace objevovaly další a další kruhy pekla, jako u Danteho. Ale asi ne tak, jak to mysleli tvůrci.
On Slovak stages, acting students rarely get the opportunity to experiment. They have the chance to explore cabaret-style performances and devised theatre, yet they seldom take full advantage of it. This contrasts with the production of Psyacha Buda (Doghouse) by the students of the Ivan Franko National University in Lviv, which is far more striking than what we would expect in Slovakia. On stage, they deliver something close to a revolt. They do not perform as individuals but as a perfectly connected group. Speaking of individual performances is almost impossible; despite the actors having the space to express themselves individually, the energy here functions collectively.
People need to talk. Talk to each other, say it out loud, speak about everything and nothing at the same time, tell each other about their problems, joys, fears… Oftentimes anyone who is willing to listen is enough. Or not even that. The fact itself, that there just is someone there, is enough. Or we take a piece of paper and a pen, just as the members of the Bu-Ba-Bu group did, and we write about our twisted world and life. The poems and artistic texts of the literary and performative movement Bu-Ba-Bu therefore become the template for the Ukrainian production Псяча буда (Dog House). These young actors from the Ivan Franko National University of Lviv confess the bitterness of the reality we live in.
The third day of the Encounter Festival began with the performance of Caucasian Chalk Circle by the students of the Theatre Faculty of the Academy of Performing Arts in Bratislava. The production, based on a text by German playwright Bertolt Brecht, reflects the author's epic theatrical style, i.e. a complicated plot, musical elements, breaking the fourth wall, and strong allusions to today's politics.
Na slovenských javiskách dostávajú študenti herectva len zriedka príležitosť experimentovať. Majú možnosť dotknúť sa kabaretného štýlu či autorskej tvorby, no reálne to využívajú len výnimočne. O to výraznejší je pre mňa kontrast s inscenáciou Psyacha Buda (Psia búda) študentov Národnej univerzity Ivana Franka vo Ľvove, ktorí na scéne predvádzajú až revoltu. Nepôsobia ako jednotlivci, ale ako dokonale prepojená skupina. Hovoriť o individuálnych výkonoch je takmer nemožné – napriek tomu, že každý dostáva priestor herecky sa prejaviť, energia tu funguje kolektívne. Ocitáme sa na kabaretnom večere v Psej búde, v priestore pripomínajúcom podzemný bar. Atmosféru dotvára tajomne pôsobiaci barman a znepokojená klaviristka, ktorí diváka sprevádzajú už od príchodu do sály.
In Bertolt Brecht's play The Caucasian Chalk Circle, performed by students from the Academy of Performing Arts in Bratislava, the audience follows a unique story of a struggle for native land, for a child, and for freedom. It is a struggle both present and past, and in the end chillingly topical. With a minimum of props but a maximum of emotion, the play reveals who is pulling the strings, how much freedom is worth, and what must be sacrificed in the battle for it. What role does the life of an individual play in it? Because as we know, when the forest is cut down, splinters and heads fall.
Ľudia potrebujú rozprávať. Rozprávať sa medzi sebou, hovoriť o všetkom a o ničom zároveň, povedať si o svojich problémoch, radostiach, strachoch… Častokrát nám stačí ktokoľvek, kto je ochotný počúvať. Alebo aj nie. Stačí, že tam je. Alebo vezmeme pero a papier, ako to spravili členovia skupiny Bu-Ba-Bu, a napíšeme o rozvrátenosti sveta a života. Básne a umelecké texty literárno performatívneho hnutia Bu-Ba-Bu sa preto stali predlohou pre ukrajinskú inscenáciu Псяча буда (Psia búda). Mladí herci z Ľvovskej univerzity Ivana Franka sa zverili so svojou spoveďou o trpkosti reality, v ktorej žijeme.
